Pôvodný termín bol stanovený na jún a mala to byť konfrontácia s najlepšími basketbalistami z našej extraligy, čo mohlo vyzerať zaujímavo. Avšak skôr ako som si stihol kúpiť lístok sa vraj z rodinných dovôdov niektorých hráčov tímu AND1 zápas preložil na september. OK. Počkám si. Stanovil sa septembrový termín, lístok som si stihol kúpiť, avšak dva dni pred zápasom prišlo k ďalšiemu posunu termínu. Opäť z vážnych rodinných dôvodov niektorých hráčov A už mi to začínalo byť divné. O to viac, keď mi kamarát povedal, že z dobrých zdrojov (z agentúry, ktorá celú akciu vybovovala) vie, že zápas už nebude. Vraj lístky môžem zahodiť. Ale nezahodil som, vydržal a nakoniec sa akcia uskutočnila. Bola už síce trošku pozmenená, pretože už ako súper tímu AND1 neboli hráči z extraligy (keďže súťaž už bežala), ale vytvoril sa akýsi špeciálny tím - TINA team - pod vedením speváčky Tiny. A celá akcia dostala prívlastok najväčšia hip-hopová akcia roka, keďže na programe boli aj vystúpenia slovenskej hip-hopovej scény.
Je to tu, na tretí pokus idem na AND1. Prišiel som pred halu a čakalo ma typické slovenské prekvapenie. Do haly ľudí nepúšťali. Veď prečo by nemohli ľudia pekne postupne vstupovať dnu a zaujať svoje miesta? Tak všetci čakáme vonku. Počet záujemcov sa vonku dá odhanuť ťažko, ale je vidieť všetky vekové kategórie. :) Päť minúť pred 19:00, kedy bol písaný začiatok akcie, sa otvoria až dvoje dvere (zo šiestich) a môžeme ísť do vnútra. Na moje milé prekvapenie neprichádza k žiadnej tlačenici! Všetci pekne usporiadane postupujú k dverám, každý ma dostatok priestoru, je to kultivované, čo sa nestáva vždy.
Už sme v hale, miesto na sedenie si každý hľadá sám, žiadny organizátor. A to sa vstupenky predávali v rôznych cenových hladinách v závislosti od sektoru. Ja som mal ten najlacnejší, ale priznám sa, nesedel som v tom sektore, našiel som si lepšie miesto. Až tu je vidieť, koľko ľudí čakalo pred halou. A na moje ďalšie prekvapenie je v hale celkom pekné číslo - môj odhad je 1500 až 1800. Ok, vyzerá to, že už ľudia sedia, môžeme začať. Do stredu palubovky prichádza komentátor podujatia, neviem jeho meno, a snaží sa odštartovať program! Veľmi umelo sa snaží roztlieskať a prebrať ľudí. Začíname predstavovaním tímu AND1. Nijak špeciálne som tých borcov nepoznal, ale brat mi trošku našepkával. Ale vraj to nie je pôvodný AND1 Team. No ale veď nevadí. Akože tomu chlapíkovi som nerozumel ani slovo. Kričal do mikrofónu akoby poháňal psí záprah. Bolo to veľmi ukričané. Potom prišiel na rad Tina Team. Taktiež som nerozumel mená účastníkov. Čo už. Moje ďalšie prekvapenie - zostava Tina tímu. Samozrejme Tina :), potom pre mňa neznámi týpci z ulice, slovenskí hiphopoví raperi a asi ľudia okolo hudby. Na prvý pohľad sa zdalo, že niektorí ako tak vedia hrať basket. Tak som teda zvedavý.
Po dlhej "rozcvičke" sa konečne môže začať hrať. V domácom tíme pútala pozornosť speváčka Tina, najskôr svojim maličkým vzrastom vo veľkom drese, ale o chvíľu aj svojím basketbalovým umením. Klobúk dole, išlo jej to dobre, vie to hrať. Pekné prekvapenie. A dlho to bolo jediné na čo sa dalo pozerať. Áno, samozrejme, čierny chlapci sa po chvíli rozohriali a začali predvádzať nejaké tie AND1 kúsky. Vešačky, driblng, prihrávky a opäť vysoké výskoky a smeče. Celkom sa bolo na čo pozerať. Vlastne boli tam dvaja hráči, ktorým sa chcelo a tak behali a skákali. Snažili sa robiť nejakú tu šou, veď tak sa to volalo. Lenže s pribúdajúcimi minútami tempo zápasu upadalo, nebolo sa už na čo pozerať. Triky sa opakovali, AND1 teamu sa nechcelo, Tina Team sa snažil, ale moc im to nešlo. Postupne celá akcia strácala svoj náboj, iskru a aj zámer pobaviť divákov. Záver vyznel ako slabší tréning juniorov.
Svoj podiel na úpadku akcie majú aj diváci. Bohužiaľ, slovenský divák sa nevie baviť. Nevie sa odviazať, prejaviť radosť a vďaku. (vie len nadávať, ale to skôr na extraligových zápasoch...) A to je podľa mňa veľmi dôležité. Pretože nestačí prísť, sadnúť si a už len čakať. Nestačí si povedať, ok, som tu, bavte ma, zaplatil som si. Takto to nefunguje. Aktérov treba aj za predvedenú akciu odmeniť, pochváliť, zatlieskať. Často stačí aj to. Lenže tuto to bolo s pribúdajúcimi minútami tichšie a tichšie. Zo začiatku sa ešte tlieskalo celkom slušne, sem tam bolo počuť aj nejaké výkriky na znak, že sa to ľuďom páči. No postupne intenzita tlieskania upadala. Je zase pravda, že už bolo menej príležitostí, ale dali sa nájsť. Ja som našiel a tlieskal som. Spolu so mnou ešte zopár nadšencov. Samozrejme, aj hráči, keď videli, že sa diváci nebavia, nebavilo to ani ich, nechcelo sa im vymýšľať. Škoda. Obojstranný šach-mat. Pretože úplne inak by sa hralo, keby tam je živá atmosféra. Veď si stačí len pozrieť nejaké tie AND1 videá z webu ako to tam žije.
Cez prestávky sa snažili rozprúdiť a prebrať divákov hiphoperi svojimi pesničkami, avšak ľudia mlčali. Nič. Nechytali sa. Podľa mňa sa ani nemohli, keďže sa sem tie vstupy vôbec nehodili. Nebolo to správne miesto na takáto vystúpenia, keby to bolo v nejakom klube, kde su ľudia bližšie, tam by bola atmosféra pri pesničkách úplne iná.
Posledná štvrtina sa už vyslovene iba dohrávala. Objavili sa ešte nejaké streetbalové triky, smeče, vtipné akcie, ale také sa dajú vidieť aj inde. Ešte spomeniem jednu vec. Absolútne som nechápal, čo robili vo výbere AND1 štyria mladí Slováci, asi z juniorky Interu, ktorí po ihrisku pobehovali veľmi splašene. Prekážali mi tam. Ale čo už.
Zápas skončil, už ani neviem kto vyhral, ale myslím, že AND1 tím. Potom sa rozbehlo zbieranie autogramov a fotenie sa s hráčmi. Palubovka bola plná hneď. Aspoň si malé deti a puberťáci prišli na svoje. A či som si niečo odniesol aj ja? Okrem mnohých prekvapení, hmmm ... no neviem, skôr nie ako áno. Ale dobre, taký mini zážitok asi áno, lebo musím aj uznať, že miestami sa bolo na čo pozerať. Bohužiaľ iba miestami ...
